Kedysi som si predstavovala, aké úžasné bude nechávať si na voľnej nohe piatky len na dokončovanie a doháňanie toho, čo som nestihla počas týždňa. Na administratívne veci, na veci, ktoré proste treba spraviť, ale nie sú to priamo preklady. Viete, mať tak trochu pokoj, spísať nejaké faktúry, upratať si terminológiu (prípadne kuchyňu), vybaviť papiere a tak.

Z nejakých nepochopiteľných dôvodov sú piatky najhoršie. Neviem, či chcú všetci všetko ešte stihnúť alebo majú pocit, že veď nech sa tí prekladatelia nenudia cez tie dva dni voľna, ešte im niečo pošleme. Oceňujem tento prístup, ale absolútne vylučuje môj sen o administratívno-oddychových piatkoch. Maily totiž prichádzajú v takej frekvencii, že kým na jeden odpíšete, prídu tri nové. Výjazd ku kávovaru je takmer vždy prerušený vyzváňajúcim telefónom. Taký klasický piatoček.

Správny piatok začína okolo druhej poobede, presne v čase, keď si všetci ostatní ľudia plánujú program na víkend a už sú v takom tom pohodovom režime nad poobednou kávou. Samozrejme, sú aj také, ktoré proste frčia od rána. Už o deviatej máte pocit, že nerobíte nič iné, len odpisujete na emaily (takže predsa len nejaká tá administratíva). Ale väčšinou sa v to skoré popoludnie začínajú ozývať klienti, ktorí tieto dve strany potrebujú preložené ešte dnes alebo tých desať strán potrebujú v pondelok ráno. Takže nie, na naplánovanú robotu proste nie je čas.

Zaujímavé je, že nejde len o prácu, ktorá musí byť hotová pred víkendom alebo tesne po ňom. Sú to aj niekoľkotýždňové projekty a zaujímavé dlhodobejšie ponuky. Z nejakého, mne neznámeho, dôvodu ale prichádzajú v piatok poobede. Z môjho pohľadu ide o veľmi zvláštny fenomén, ktorý vraj zaznamenali už viacerí kolegovia. V piatok by sme proste mali sedieť prikovaní pri počítačoch a telefónoch.