Dnes mám pre vás oddychový príbeh. Na konci neho však nájdete poučenie, preto ak sa chcete učiť na chybách druhých, určite odporúčam dočítať tento článok až do konca.

Je to príbeh jedného z mojich klientov. Tento klient, nazvime ho pracovne Jožko Mrkvička, sa mi po prvý raz ozval s urgentnou prosbou o prepracovanie prekladu, ktorý vypracoval niekto iný a podľa neho je úplne nepoužiteľný. Zúfalý hlas v telefóne o siedmej večer potreboval pôvodný preklad prepracovať do marketingovo vhodnej podoby. Samozrejme do zajtrajšieho rána, pretože pôvodný prekladateľ meškal s dodaním a neposlal mu text predvčerom, ako boli dohodnutí, ale len pred pol hodinou. Ráno idú samozrejme reklamné brožúry do tlače, pričom v tlačiarni už majú niekoľko týždňov vybavený presný čas a následne aj prepravu fyzicky vytlačených letákov.

Tušila som rozsah katastrofy, a tak som pánovi Mrkvičkovi vysvetlila, že do rána to určite nestihnem. A že je dosť možné, že bude treba celý text prekladať úplne odznova. Klient (v tomto okamihu som si ho už predstavovala so slzami na krajíčku), vyhlasuje, že na cene mu nezáleží, ale dobrý preklad proste potrebuje mať o ôsmej ráno v tlačiarňach.

Akokoľvek mi ho bolo ľúto, táto požiadavka nebola reálna. Vysvetlila som mu teda, že sa to fyzicky nedá stihnúť, ani keby som začala hneď a pracovala celú noc. Nehovoriac o tom, že som práve ukončila svoj 9-hodinový pracovný deň a preklad si predsa len istú dávku príčetnosti vyžaduje. Dohodli sme sa ale, že mi originálny nemecký text spolu s „pseudoprekladom“ (slová môjho klienta) pošle a stanovím mu reálny termín, v ktorom dostane preklad skutočný.

Čo si budeme klamať, pseudopreklad bol absolútne presný terminus technicus. Keďže pseudoprekladateľ (žiaľ, musím povedať, že na účely presného popisu odbornosti to bude jediné výstižné označenie) aspoň polovicu nemeckých viet vôbec nepochopil a povedal si, že pri takýchto vetách bude najrozumnejšie buď vetu hodiť do internetového prekladača alebo ju proste preložiť slovo po slove a samozrejme vždy zachovať nemecký slovosled, výsledok bol nielen absolútne nepoužiteľný, ale aj totálne nezrozumiteľný.

Zúfalstvo v hlase Jožka Mrkvičku bolo teda opodstatnené. Samozrejme, okrem nezrozumiteľnosti sa to tu hemžilo aj nekonečným množstvom pravopisných a gramatických chýb (zarážala ma hlavne ignorácia existencie ypsilonu v slovenčine). Pri takomto texte človeka samozrejme už z miery nevyvedie ani nesprávne používanie čiarok či veľkých písmen.

Nuž, iné mi nezostávalo, len pánovi oznámiť, že text treba preložiť nanovo a pôvodný „pokus o preklad“ môže zahodiť.

V prvom rade si zrejme varil kamilkový čaj a prikladal studené obklady na čelo. Následne ale musel zrušiť termín v tlačiarňach, pričom mu samozrejme prepadla vopred uhradená záloha. Taký istý osud postihol samozrejme aj objednanú prepravu vytlačených letákov. Keďže tie boli určené na konkrétnu udalosť, ktorej sa pán Mrkvička síce zúčastnil tak či tak, ale v podstate bez akýchkoľvek aktuálnych reklamných materiálov, takže záujem jeho prípadných nových klientov bol podľa jeho slov minimálne polovičný.

Jožko Mrkvička nakoniec získal vhodný preklad, s ktorým bol spokojný. Od tejto udalosti spolupracujeme pravidelne, pretože ako sa pán Mrkvička vyjadril: na dobré sa ľahko zvyká a už nikdy nebude taký hlúpy, aby sa dal zlákať na „lacno a rýchlo“.

Ako som neskôr zistila, pseudoprekladateľka (kamarátka jeho dcéry) sa dušovala, že 10 strán preloží v priebehu niekoľkých hodín a dokopy ho to bude stáť skutočne len niekoľko eur. A keďže pán voči cene ani rýchlosti nič nenamietal, keďže sa v tejto oblasti vôbec nevyznal, s ponukou súhlasil.